Dysplázia bedrového kĺbu

Dysplázia bedrového kĺbu

Dys­plázia bedrového kĺbu (DBK) pred­stavu­je stav, kedy dochádza k abnor­mál­ne­mu vývo­ju kĺbu. Aj keď ide o dedičné ochore­nie, jeho pre­jav ako aj miera poško­de­nia kĺbu vysoko závisia od vonka­jších vplyvov. Veľkú úlo­hu zohrá­va aj veľkosť psa. DBK sa vysky­tu­je pre­dovšetkým u stredne veľkých až gigantick­ých plemien psov (napr. nemecký ovči­ak, bern­ský salašnícky pes, sloven­ský čuvač, nemecká doga, rotweiller a iné).
Dôsled­kom abnor­mál­ne­ho vývo­ja bedrového kĺbu je súbor zmien, ktoré spô­sobu­jú, že kĺb je labil­ný a pri pohybe bolestivý. Medzi také­to zme­ny patrí nesprávne utvorená hlav­i­ca ste­hen­nej kosti, plytké acetab­u­lum (kĺbová jam­ka, do ktorej nasadá hlav­i­ca ste­hen­nej kosti), artróza a degen­er­atívne pro­cesy v kĺbe (úby­tok chru­pavky, oste­o­fy­ty, úlomky chru­pavky,…)

Príz­naky tohto ochore­nia sú:

  • krí­vanie na pan­vové končatiny rôzne­ho stupňa, nesta­bili­ta pri pohybe
  • pohyb zo strany na stranu pri chôdzi, poskako­vanie miesto pok­lusu (Bun­ny hop­ping)
  • reduk­cia rozsahu pohy­bu v bedrovom kĺbe
  • pes v kľude končat­inu opiera o prsty (vytvára dojem, že je kratšia)
  • rých­la úna­va a časté odpočí­vanie počas aktiv­i­ty
  • neo­cho­ta vstať po záťaži ale­bo sa pes postaví s veľk­ou náma­hou a násled­né prvé kroky sú veľ­mi náročné
  • v pokročile­jších štádiách môže dochádzať aj k atrofii sval­ov

Diag­nos­ti­ka dys­plázie bedrových kĺbov sa vykoná­va roentgeno­log­icky, posud­zo­vaním oboch kĺbov (bilaterálne) . Výsled­né hod­note­nie je inter­pre­to­vané do päťs­tupňového (0–4) sys­té­mu podľa Dr. Nor­berg­era, ktorý je zauží­vaný v Európe a je v súlade so smer­ni­ca­mi FCI (Fed­er­a­tion Cynolo­quie Inter­na­tion­al). Kĺby môžeme tak­to posud­zo­vať u psov vo veku od 12 mesi­a­cov, kedy je pred­pok­ladané ukonče­nie ras­tu a vývo­ja bedrových kĺbov. U veľkých a gigantick­ých plemien psov môže k ukonče­niu ras­tu dôjsť až vo veku 18–24 mesi­a­cov, pre­to sa odporúča robiť kon­trol­né vyše­tre­nie ideálne vo veku 2–4 rokov.

Stup­ne dys­plázie:

  • Stu­peň 0 (“A”) – bedrové kĺby bez dys­plázie
  • Stu­peň 1 (“B”) – pre­chod­ný stu­peň – ulože­nie hlav­ice stehnovej kosti v acetab­ule je nor­málne, kĺbová štrbina je nepa­trne rozšírená, na spod­nom okra­ji acetab­u­la a hlav­ice sa nachádza­jú malé tvarové zme­ny
  • Stu­peň 2 (“C”) – slabý stu­peň dys­plázie – hlav­i­ca je nepa­trne vykĺbená, má náz­nak kužeľovitého tvaru, širšia kĺbová štrbina,…
  • Stu­peň 3 (“D”) – stred­ný stu­peň dys­plázie – hlav­i­ca je čias­točne vykĺbená, vidieť tvarové zme­ny – hlav­i­ca kužeľovitého tvaru, široká štrbina medzi acetab­u­lom a hlav­i­cou ste­hen­nej kosti. Kĺbové plochy nie sú hlad­ké (tvor­ba kost­ných výrastkov).
  • Stu­peň 4 (“E”) – sil­ný stu­peň dys­plázie – výrazné vykĺbe­nie, kĺbová jam­ka je tak­mer rovná, výrazné tvarové zme­ny acetab­u­la aj hlav­ice stehnovej kosti, výrazná tvor­ba oste­o­fy­tov.

Keďže sa jed­ná o dedičné ochore­nie, jed­in­ci s tým­to ochorením by sa nemali použí­vať na ďalšie rozm­nožo­vanie. Tak­tiež nie sú vhod­ní na vykoná­vanie poli­ca­jnej ale­bo záchranárskej čin­nos­ti, prí­padne na iné špor­tové využi­tie (dogtrek­ing, agili­ty,…).

Ter­apia DBK a DLK
Ter­apia dys­plázii zahŕňa v bežnej praxi chirur­gickú inter­ven­ciu, man­až­ment zápalu a bolesti kĺbov rôzny­mi prípravka­mi a v neposled­nom rade aj apliká­ciu rozličných chon­dropro­tek­tív na lep­šiu výživu chru­pavky a jej ochranu pred degen­erá­ciou. Samot­né ochore­nie sa prit­om nedá vyliečiť, dajú sa však výz­namne pot­lačiť príz­naky, čím sa zlepší kvali­ta živ­ota pacien­tovi.
Ďalšou z možnos­tí ako dosi­ah­nuť požadovaný efekt je fyzioter­apia. Jej cieľom pri pacien­toch s dys­pláziou je pre­dovšetkým znížiť bolestivosť poško­deného kĺbu, a zlepšiť jeho funkčnosť. Tak­tiež je potreb­né zamedz­iť atrofií sval­ov posti­h­nutej končatiny, resp. ju v čo najvyššej miere nas­val­iť, aby sa kĺb prirodzene “fixo­val” do kĺbovej jamky. Ter­apeutický plán v takom­to prí­pade zahŕňa rôzne metódy a cviče­nia. Od masáží na uvoľ­ne­nie stuh­nutého sval­st­va, cez ter­moter­apiu, prí­padne ter­apiu žiarením na úľavu od bolesti až po rôzne pasívne a aktívne cviče­nia, ktorý­mi sa dosahu­je zlepše­nie celkového pohy­bu pacien­ta. Pasívne cviky sú ideálne na zvyšo­vanie rozsahu pohy­bu končatín. Aktívne cviče­nia (bal­ančné cviky, kavale­ty, hydroter­apia…) pod­poru­jú sval­st­vo, ktoré napomáha udrži­avať sta­bil­i­tu kĺbu a tiež prispieva­jú k zlepše­niu rozsahu pohy­bu kĺbov. Vďa­ka fyzioter­apií sa môže dosi­ah­nuť zníže­nie potre­by podá­va­nia liekov, v ideál­nom prí­pade ich úplné vyrade­nie z ter­apie.